Zbierka básní

Nad riekou kľukatou
snová umne
z priadze času
tkáč strieborných nití
Do osnovy bystro
bez jedného tónu hlasu
o nás príbeh vchytí

Od súmraku do svitu
s tieňmi iba nemé
predstavenia hrá
Tie príbehy skryté
do kroniky uchová
aby opäť zajtra
mohol ich hrať odznova

Každučký deň v inej fáze
nad horizont vykročí
v ústret budúcnosti
Kým tá ešte sladko spí
času rastie brada
Cestou po oblohe
nezjavný most nakreslí
na jeden breh sadá

Veselo zvykol tancovať
na vlnách toku pokojného
Medzi brehmi dvoma
voda tiekla isto
Kým nad brehom jedným
na oblohe čisto
tak nad brehom biednym
divoké zbiehali sa chmár
ťažké tmavé baldachýny
Pod ich veľkou tiahou
bol to už breh celkom iný

Za závesmi hmly
na tom biednom brehu
vládol pán strach
a prím hrala panika
Tam do čiernej tmy
smútku padali perly
nebeského pútnika

Iba ťažko dral sa hore
spoza hustej clony
Kým nad jedným brehom
slzy ronil celú noc
vydával sa nad breh druhý
vždy aj s prosbou o pomoc

Ak by aj vo vedrách
tej pomoci nosil
nebolo by dosti
aby rieku živil
ďalej do sýtosti

Slabnúci prúd
z jednej strany
pár prítokov živí
Zjazvený a drsný
skelet zeme
bez príkras
z clivej rieky
do oblohy civí
Obnažený reliéf
možní čítať
akej raz
rieka bola sily

Vyprahol jeden breh
druhý jak kráľ
nadhľadom strážil tok
oporou stál

Kde-tu čnejú balvany
dlhé vyčerpali suchá
vlahu zo zásob
Malý ostal dúšok
pod návrším
kde si rieka razí
cestu cez príslop

Keď v tanci živlov
rúca sa sklon
zastretého brehu
rieke cestu hradí
krajiny mení tvár
dvíha vodu zas
Mierny briežok
tam kde býval
neprístupný zráz

Otvára sa scenéria
vetrom novým cesty
do hĺbky srdca plání
Brehy opäť krásne
symfónie hrajú
Čo nad smútkom
zahalených strání
chmáry rozháňajú

Od tej chvíle znovu
rád kronikár nebeský
hľadí z neba dolu
Brehy nekončiace stráže
medzi sebou rieku vedú
a držia ju v náručí
kým ona pútnica večná
akú iný nedokáže
píše kapitolu

Až na konci búrky
nový prameň poznania
Že nie sú to šaty
čo ľudí z nás robia
čo robia z nás človeka
Lež priateľstva
krehká rieka
ktorá nami preteká

Pastelových farieb
klenba sa dúhy
nad krajinou kloní
Láskavým dotykom
spája brehy dva
večnej rieky priateľstva

Za silu druhý breh
vďačnosť ti mám
že si ma podoprel
keď stál som sám

Čas má iný rytmus s Vami
kým v tichosti naslúchate
príbehom tvárí rozplývavých
tých čo nevedia ďalej sami

Príbehom niekdy naliehavým
i celkom bežným rutinným
Hlasno kričiacim i tichým
príbehom zjavne nevinným
Pár vyblednutým zdá sa tiež
Už takmer vyriešeným lež
i tak pretkaných problémami

Skutočne vznikol tento príbeh
perom života napísaný
Či rozprávač
v prázdnych miestach
trochu vybájene do rytmu
s prídavkom drámy lepí tmu

Keď nenaplnené slnkom
na sklonku roku
odeté sú dni
do tmavého habitu
Okamih to tklivý
Keď tiež káva stráca
schopnosť robiť divy
Už ich pred nami iba pár
kým tichúčko dohorí
voskovica adventu

Aj keby reč mi vzali
posielam slová vďaky
Za Vašu podporu
za Vašu pomoc
keď ste ukázali
svetlo mojim dňom
Čas má iný rytmus s Vami
Trochu mi ľúto iba
nepýtal som sa
Chyba

Áno tak sa stalo
Nepýtal som sa
čo máte nové ako sa máte
s hlbokým záujmom
aký Vy ste vždycky mali
ako to všetko zvládate
Až by tak sa zdalo
možno myslieť si
že máte život dokonalý

Známa mi tiaž náročného
Bodance potláčaných emócií
Precitnutia zo snov
na doznievajúci šepot
krokov ťažkých príbehov
A myslím tiež sa stáva
že treba byť svetlom
keď to okolie očakáva
Ó rozumiem
Krízy z vyčerpania
aj to viem
Vydržím ešte tisíc ráz
Poviete si
Budem tu
ak treba pôjdem nadoraz

Prichádza výnimočný
bez myslenia o myslení
odpočinku čas
Pod krídlami anjela
všetko spomalí
Okamihy s vôňou ihličia
zahalené do biela

A ja prajem Vám
pokojné sny pomaľované
prehliadaným umením vypnúť
Láskyplný dotyk so sebou
Oheň v krbe duše
nech pokojne plápolá
Tanec svetlušiek
nech oživí odstup
od náročných osudov
Nech je váš pokoj
ako vzácny liek
ako sladký nápoj
s tónmi škorice
s bublinkami smiechu
Sťa starej mamy láskavé
pohladenie na líce

Pavučinky pamätí
nech prejdú mostom času
do detskej fantázie
ako v knihe spomienok
previazanej snami
Nech čas má aj naďalej
krásny rytmus s Vami

S ďalšou hviezdou na oblohe
nech noc naplní zdroj
vnímavosti tajomný
čo z hĺbi duše Vašej pramení
nech sa na večný premení
pre Váš život spokojný.

Oddýchnuť uložili
obaja uložili k spánku oči
Každý tie svoje
v inej posteli
A v oboch túžba
po tom druhom veselí
Mu chýba
Jej chýba
Ich chýbanie
Ako k tomu chýbaniu dospeli
keď pred chvíľkou odišiel
a bozky dozneli
Ako jeden
druhému chýbať vie si
aj zísť sa znovu v slovách
aj v snoch
Vo chvíli keď pri druhom
jeden nie si
Na dotyk priďaleko
Na spokojný spánok
Na dobrú noc
Akurát
Na lásku
pripime si.

Budem sa hnať
na chrbte môjho čierneho koňa
Rezko nakopnem ho do cvalu
nech naberie rýchlosť nemalú
Cestou
za hviezdami tvojich očí
za tónmi tvojho hlasu
Ach aký som rád že môžem
s tebou môžem cestovať
a netreba mi lístok
na palubu stroja času
Povedz mi či láska si
daj mi odpoveď
Viem že vieš ju naspamäť
a tíško ju opakuj
Veď keď prichádza láska
takto na srdce ti klepe
odvetíš mi veľkolepe
Pozeraj sa srdcom
srdce nie je slepé.

Rýchle míňaš postavy v uličkách
ľudí ktorých nezdravíš
neznámych a čudných
Zvláštny chorál krokov
v ktorých rytme na chvíľu zastavíš
Nepýtaj sa kam tak utekajú
sklonené hlavy davu
Azda okolitý svet takto spoznávajú
Niekedy naň čarovný úsmev
inokedy letí vzduchom nadávka
a len málo je pozvaní do tanca
Zradne opantala všetkých
mobilná romanca

Do smutných rán, len z čiernych nocí
hĺbavým pohľadom budia sa oči
a duša s telom nevstáva.
Bez vtákov obloha, pochmúrna, sivá,
bez slnka rána. Tak teraz býva.
V prázdnote prespáva…

Na stenách obrazy namiesto okien,
v dlaniach len skratkami zoznamy mien
a otáznik pribitý k posteli.
Do plachty schúlený ako starý chleba
čo drobí sa. Omrvinky? Tak mu treba,
veď mnohí na hlúposť umreli.

Celkom nečakane k sebe tisne dlane,
prosí, snáď zázrak sa stane
a šanca príde odniekiaľ.
Aj keď zdá sa, že prísť už musí,
ten strach ho neprestal dusiť,
neprestal vlievať do neho žiaľ.

Keď raz prišiel onen deň skazy,
otvoril dvere a zvláštnym vrzgotom
v momente vletel dnu neľútostný vietor.
Zo stien obrazy, z duše nádej,
z postele otáznik a z tej hlavy
aj posledný rozum zdravý
pred zrakmi poroty vymietol.

Ochladli vzťahy z dávnych čias,
ako steny ostali stáť, ako spomienka tichá,
ako malé dievčatko so smutnými očami
v nás napätie vzdychá
a túli hlavičku k dlaniam nášho hnevu.
Bezbranným pohľadom chce napraviť hriechy.
Pozri, čo nám z nich ostalo!

Hŕstka kamenných kvetov, ako pietny monument
niečoho, čo nikdy nebolo a ani nemalo byť.
To dnes trhá ti srdce z hrude?
To do teba vlieva vášne a hnev v tebe rozdúcha?!
Tá svetská pýcha sa v tebe rozľahla na moment
a ramená bližšie k sebe ti tlačí,
akoby na znak bezbrannosti voči vlastnému hnevu.
Nedovoľ krutými rukami rozhodnúť ako to bude,
nech tieto riadky ostanú len ako zlovestná predtucha!

Nech do rán mi nesypú na tony soli!
Tvoje slová…
A v očiach nech neštípe prach,
veď prečo sa mám vzdať tak ľahko a bez boja?!
Nie si môj oheň, no nech nie si môj strach,
čo ani z postele vstať mi nedovolí.

To, čo si mi nechal na rozlúčku,
myslím to prázdne miesto,
tú prázdnotu, čo tu ostala a ako rana
otvára sa často. A bolí.
Krvi mi ľúto, čo z nej vyviera
a ťažko, smutno je mi.
Prečo si nevidel, nepočul, necítil?
A to ani hluchý nie si,
ani nevidomý…
Aspoň vieš prečo sa túlam po nociach,
v tej krutej zime, v daždi.
V lese, kde ako pomníky
rastú stromy.

A hŕstka kamenných kvetov, ako pietny monument
niečoho, čo nikdy nebolo a ani nemalo byť.
Tak s pokorou v srdci, pomaly odíď.
Nechaj ma žiť.
Tvoje slová…

Aj dnes tak
ako malý Miško
odvážne idúc za svojimi snami
veselo kývam Ti
silueta za oknami
a ďakujem Ti za všetko
Býval som ten uzlíček krehký
keď boli sme sami
ako syn s mamou
veselo rastúci Ti pod prsiami
keď s láskou chválila si
starala sa
keď každá tvojho života
chvíľa patrila mi
Keď ešte dlho šťastím
a láskou
tvoj bozk na čele doznieval pod perami
a zaspával som sladko
maličké dieťa
plod vašej lásky s otcom
s veľkými očakávaniami
Navždy v mojom srdci zostáva mi
hrejivý pocit
ktorý tvoja láska dodáva mi
Za všetky tie prebdené noci
keď ťažko a so slzami
skúšané bolo tvoje dieťa
Ti rovno pred očami
Za to všetko ďakujem
ďakujem Ti mami
Za lásku
Za domov
Za obdivné slová
a úprimnú radosť
za to silné puto
čo spája nás aj so súrodencami
čo ťahá nás
keď nám je ťažko za mamami
a keď sme silní hrdinovia za otcami
Za bezhraničnú lásku
ktorá lieči
a hojí jazvy za ranami
Ďakujem
Za každý tvoj dotyk
za milé slovo
za varovania pred nástrahami
Za odvážne skoky
áno s Tebou mami
Keď viedla si nás smelo
aj s otcom
za tým čo sa skrýva
až tam ďalej
za všetkými prekážkami
Za slnko v tvojich očiach
i za tieň pod stromami
Za to všetko ďakujem
ďakujem Ti mami
Za každý vyhratý boj
Za každý úspech mami
aj keď niekedy vyšlo to
až s odretými kolenami
Za každú bránu
ktorú odvahu mám otvoriť
Áno vďaka tebe mami
Za tú silu
Za tú vieru
Za každý smelý krok vpred
nový svet čo otvára mi
Za to všetko ďakujem
ďakujem Ti mami
Za to všetko
čím pre mňa si
Za tú silnú ženu
Čo každé moje zlyhanie
odpúšťa mi
Za každú chvíľu čo v nás si
si večná
Za každú chvíľu
čo s tebou ostáva mi
Za to všetko ďakujem
ďakujem Ti mami.

Neznesiteľné ticho.
To, čo si mi nechala na rozlúčku,
myslím to prázdne miesto,
tú prázdnotu, čo tu ostala
a ako rana otvára sa často. A bolí.

Krvi mi ľúto, čo z nej vyviera
a ťažko, smutno je mi.
Prečo si nevidela, nepočula, necítila?
A to ani hluchá nie si,
ani nevidomá…

Aspoň vieš, prečo sa túlam po nociach,
v tej krutej zime, v daždi.
V lese, kde ako pomníky
rastú stromy.

Zostala tu len kytica kamenných kvetov.
Stojí tu, ako pietny monument.
Spomienka na niečo,
čo nikdy nebolo a ani nemalo byť.
S pokorou v srdci, pomaly odíď.

Nechaj ma žiť.

Sneh steká do korýt mútnych riek,
na lúke ožíva pramienok stebiel trávy.
Aleje zakvitli.
Nad nimi.
Láska láskou spláca šťastie,
za srdce srdcom prosí…

Slnko v nočnej košeli
presvitá do skrehnutých tiel milencov
prikrytých podmanivou vôňou ruží.
Letmo hladí silnejúcim teplom lupene
nesmelých sedmikrások.

Za súmraku opäť spočinú
v jemnom daždi dotykov.
Ona pre jediného,
on pre jedinú.

Viem, krásne sú dni,
kým cítia láskavý dych.
Jeden druhého.
A dúšok po dúšku pijú zo seba.
Ach, aké krásne…

Utopené noci v páperí,
jedna za druhou, ako kvapky
pomaly napĺňajú osud.

Kto z nich uverí?