Do smutných rán, len z čiernych nocí
hĺbavým pohľadom budia sa oči
a duša s telom nevstáva.
Bez vtákov obloha, pochmúrna, sivá,
bez slnka rána. Tak teraz býva.
V prázdnote prespáva…
Na stenách obrazy namiesto okien,
v dlaniach len skratkami zoznamy mien
a otáznik pribitý k posteli.
Do plachty schúlený ako starý chleba
čo drobí sa. Omrvinky? Tak mu treba,
veď mnohí na hlúposť umreli.
Celkom nečakane k sebe tisne dlane,
prosí, snáď zázrak sa stane
a šanca príde odniekiaľ.
Aj keď zdá sa, že prísť už musí,
ten strach ho neprestal dusiť,
neprestal vlievať do neho žiaľ.
Keď raz prišiel onen deň skazy,
otvoril dvere a zvláštnym vrzgotom
v momente vletel dnu neľútostný vietor.
Zo stien obrazy, z duše nádej,
z postele otáznik a z tej hlavy
aj posledný rozum zdravý
pred zrakmi poroty vymietol.