Ochladli vzťahy z dávnych čias,
ako steny ostali stáť, ako spomienka tichá,
ako malé dievčatko so smutnými očami
v nás napätie vzdychá
a túli hlavičku k dlaniam nášho hnevu.
Bezbranným pohľadom chce napraviť hriechy.
Pozri, čo nám z nich ostalo!
Hŕstka kamenných kvetov, ako pietny monument
niečoho, čo nikdy nebolo a ani nemalo byť.
To dnes trhá ti srdce z hrude?
To do teba vlieva vášne a hnev v tebe rozdúcha?!
Tá svetská pýcha sa v tebe rozľahla na moment
a ramená bližšie k sebe ti tlačí,
akoby na znak bezbrannosti voči vlastnému hnevu.
Nedovoľ krutými rukami rozhodnúť ako to bude,
nech tieto riadky ostanú len ako zlovestná predtucha!
Nech do rán mi nesypú na tony soli!
Tvoje slová…
A v očiach nech neštípe prach,
veď prečo sa mám vzdať tak ľahko a bez boja?!
Nie si môj oheň, no nech nie si môj strach,
čo ani z postele vstať mi nedovolí.
To, čo si mi nechal na rozlúčku,
myslím to prázdne miesto,
tú prázdnotu, čo tu ostala a ako rana
otvára sa často. A bolí.
Krvi mi ľúto, čo z nej vyviera
a ťažko, smutno je mi.
Prečo si nevidel, nepočul, necítil?
A to ani hluchý nie si,
ani nevidomý…
Aspoň vieš prečo sa túlam po nociach,
v tej krutej zime, v daždi.
V lese, kde ako pomníky
rastú stromy.
A hŕstka kamenných kvetov, ako pietny monument
niečoho, čo nikdy nebolo a ani nemalo byť.
Tak s pokorou v srdci, pomaly odíď.
Nechaj ma žiť.
Tvoje slová…