Azda tisíckrát chcel si získať
slobodu pre svoje krídla.
Chcel si byť voľný,
pripravený na let
do nebies.
Chcel si rozviazať uzol,
čo ťa tu drží.
Chcel si zabudnúť
na popol spomienok starých
a v úcty znak pozdvihnúť kalich
i pripiť si,
objať známych,
tú čašu k moje pozdvihnúť.
Odchádzaš bez nás,
no predsa si v tej chvíli s nami,
si v nás. Nesmrteľný.
I tvoj neľútostný hlas
v dušiach blízkych,
v našich dušiach.
Odchádzaš a ja neviem,
či vôbec sa ešte vrátiš…
Vedz – všetkým chýba veľmi
tvoj hlas. Ten nesmrteľný.
Lúčiš sa s priateľmi posledný krát,
akoby si odchádzal do mesta,
odkiaľ niet návratu.
Zdravím ťa aj ja
s určitým pocitom viny,
lebo nebyť mňa, tvoj svet
možno bol by trocha iný
a ty možno ešte zopár rokov
mohol by si ostať tu,
v rodnej zemi.
Pomaly sa tvoj obraz rozpustil
v hmle nepoznanej krajiny.
No ty, ako vždy, s tým elánom
plávaš proti divokému prúdu
a s tebou i tvoja mladosť
v jednom člne.
Plávate spolu
a nik z vás nie je bez viny,
nik z vás nie je bez hriechu.
A predsa spolu ste našli:
ty v nej a ona v tebe
poslednú nádej, útechu.
Prichádza. Pomaly blíži sa váš cieľ.
Od predstáv odlišný. Iný.
Neprirodzený, no predsa ľudský,
kraj taký, o akom snili
už stáročia ľudia pred vami.
Už dlho sem prichádzajú
srdcia i nohy smelých,
dlho tu ležia na dne kotvy,
v prístave osamelých.
Vo chvíli stojíte hrdo v novej zemi
a pred zrakmi do výšky týči sa
brána do tohto sveta
opradeného tajomstvami.
Tu vás víta nápis
vyrazený na nad kovaním brány:
“Vkroč len s dlaňami pred očami”.
I zakryješ oči tmavým tichom rúk
a až teraz vieš prečo slepý vidí
a hluchý počuje ten hlas,
ktorý nosí každý človek,
každý jeden z nás.
Len tu vo svete ilúzií
môžeš objať čas a tak ho zastaviť.
Len tu nájdeš kúsok minulosti
zachovanej v jantári.
Len tu ti bude srdce živo biť
a tvoja hviezda opäť jasne zažiari.
Jedného dňa však na lúke
stretneš snehobielu laň
a tvoje srdce poraní čepeľ osudu.
Ty si totiž cudzí, neurodzený,
si hosť v tejto zemi.
Si obeť, zajatec, krehká spomienka.
Človek vo svete nemých.
A teraz do neznáma zas skryl sa tvoj cieľ,
od predstáv odlišný, iný.
Neprirodzený, no predsa ľudský,
kraj taký, o akom snili
už stáročia ľudia pred tebou.
Už dlho sem prichádzajú
sny z nocí od bdelých,
dlho tu ležia na dne kotvy
v prístave duší osamelých.
7.12.2001