Neznesiteľné ticho.
To, čo si mi nechala na rozlúčku,
myslím to prázdne miesto,
tú prázdnotu, čo tu ostala
a ako rana otvára sa často. A bolí.
Krvi mi ľúto, čo z nej vyviera
a ťažko, smutno je mi.
Prečo si nevidela, nepočula, necítila?
A to ani hluchá nie si,
ani nevidomá…
Aspoň vieš, prečo sa túlam po nociach,
v tej krutej zime, v daždi.
V lese, kde ako pomníky
rastú stromy.
Zostala tu len kytica kamenných kvetov.
Stojí tu, ako pietny monument.
Spomienka na niečo,
čo nikdy nebolo a ani nemalo byť.
S pokorou v srdci, pomaly odíď.
Nechaj ma žiť.